zuzanacascino

Veď slovo skáče do básnikov zo skaly,

aby v nich naveky len bolelo.

Básnický debut Mareka Sopka vás očarí, rozplače, a vzápätí slzy utrie neviditeľným anjelským krídlom. Pozývam vás na chvíľu do sveta Marekových Impresií.

Na tejto recenzii je najlepšie, že ju nemusím písať. Chcem.

V mojej domácej knižnici mám desiatky kníh slovenských básnikov a poetiek. Taký prierez tým, čo ma oslovilo v uplynulých desaťročiach. Niektoré knižky sú sivé myšky, no pod povrchom žiaria svetlom. Iné ma oslnili povrchom, no vo vnútri majú zhasnuté.

Kniha Mareka Sopka IMPRESIE z vydavateľstva Pars Artem žiari aj na povrchu, aj vo vnútri. Už obálka upútala moju pozornosť. Úvodný obraz Mirky Sujovej rovnako ako jej ilustrácie sú viacrozmerné. Pri pozornom vnímaní jej obrazov sa ponáram pod ťahy štetca a nánosy farieb a pozorujem prelínanie emócií. V očiach ženy s bielymi, cválajúcimi koňmi cítiť smútok očakávania, v geste ruky starca badať pokornú rezignáciu nad plynutím času, anjel s nahou, krásnou ženou vyžarujú vnútorný rozpor medzi hriešnosťou a túžbou po čistote. A niekde tam sa Mirkine obrazy prelínajú s Marekovou poéziou. Toto silné prepojenie ilustrácií a básní znamenalo pre mňa silné spojenie emocionálneho sveta farieb a slov a vtiahlo ma  do sveta dvoch umeleckých duší, ktoré sa mi odkrývali v knižke.

Marekove verše sú výnimočné v tom, že hovoria nielen za neho, ale po chvíli zistíte, že rozprávajú za vás. Vyjadrujú vaše sny, túžby, rozpory a bôle. Niekedy som mala nutkavý pocit, že sa mi samé ponúkajú slová, ktorými by som dokončila jeho báseň a potom otočím stranu a tie slová sú tam. Je presný a zároveň tajomne zahaľuje v prekvapujúcich metaforách svoju krehkosť.

Najskôr ma trochu rušila tá nesúrodosť v zoradení jednotlivých básní. Som zvyknutá na básnické zbierky, kde sú básne v jednotlivých kapitolách podľa línie emócií, alebo v nejakom stupňovaní až k vrcholu poznania daného básnika. Tu sú verše hľadajúce podstatu života

Ako keď Boh do krčaha zleje mliečnu cestu.

Prepíše sa básnik k osnove.

Mocní ryjú svoje mená do azbestu.

 Ja ťa, Bože, prosím o nové.

a hneď kúsok vedľa šteklí nežná erotika vo veršoch

Poď. Budeme si denne svitať do dlaní,

Nech smäd rozpletie si do nás vlasy.

Som v tebe ako do škrupinky schovaný.

Bozkal som ťa…neuhla si.

medzi nimi verše plné bolesti

Úzko je mi v pokazenom tele.

Akoby svet dostal oceľové putá.

Jednou nohou skáčem. Druhou trčím v diere.

A je láska pravá. A je láska krutá.

Nakoniec som sa však nechala unášať pocitmi, veď o tom Marekova kniha IMPRESIE aj je. Pocity sa nám nedejú oddelene v kapitolách, ale mixujú sa v nás jeden cez druhý a vytvárajú tak farebnú zmes pestrého života. A to sa autor snažil navodiť a podarilo sa mu to.

Netrúfam si rozoberať Marekove básne po technickej stránke, na to nemám dostatok vedomostí o literárnych formách. Určite si však trúfam zhodnotiť jeho IMPRESIE ako vnímavý čitateľ poézie. Som teda nielen vnímavý, ale aj vášnivý čitateľ poézie. No v záplave básní na internete mi iba občas blikne svetielko, čo ma pritiahne do útulného domova veršov. Väčšinou zájdem k osvedčeným autorom, u ktorých presne viem, čo nájdem.  No pri Marekových IMPRESIÁCH  je to ako cesta domov, kde vás jeho verše mäkko uložia do bezpečia poznania a pochopenia, že cesty máme všetci veľmi podobné, plné bolesti, túžby po láske, poznaní. Lemované sklamaniami, no aj obyčajnou radosťou z jednoduchých životných obrazov. Marekove básne vás vedú po týchto cestách, s ním si poplačete, usmejete sa, pomodlíte, či oddáte sa vášnivému snívaniu o nežných objatiach. Nájdete tam všetko, čo vaša duša potrebuje. A vždy znova a znova. Nie je to knižka na jedno nadýchnutie.

Nosiť v sebe poéziu je vzácny dar, no aj prekliatie. Vidieť svet očami básnika Mareka Sopka je očarujúce. Ak máte teda pocit, že váš život uviazol v mútnych vodách všednosti, odporúčam siahnuť po knihe IMPRESIE básnika Mareka Sopka. Vytiahne vás na svetlo a prevedie farebným svetom pocitov, kde nájdete znovu chuť objavovať ním objavené. Na záver jedna z Marekových silných básní, ktorá vypovedá o samej podstate poézie.

OTÁZKA

Keď sa ťa spýta, prečo túžiš po slove.

Po jeho ostrí, čo ťa uchom ihly prevlieka.

Pochopíš ticho. Straty Lótove

a v Bohu iskru človeka.

Buď slovo a bol zázrak básnika.

A šatku na oči mu viaže Salome,

keď kostru ryby v hrudi zamyká.

No pravda čaká na odkrytie v atóme.

A hľadá, tam kde mnohí hľadali.

Ale sám potkýna sa o telo.

Veď slovo skáče do básnikov zo skaly,

aby v nich naveky len bolelo.