zuzanacascino

Bolí ma tento svet. Všetky jeho špiny sú tiež podoby boha.

Dolu pod oknami ubytovne už zasa stoja policajné autá. Včera v noci to boli aj hasičské, zachraňovali predávkovaného chalana pred skokom z balkóna. Dnes zasa muž vyhodil ženu z prvého poschodia. Zatvoreným oknom.

Ráno na recepcii títo istí policajti hľadali nejakého podozrivého. Našťastie ten býval o poschodie vyššie ako ja. Milá recepčná mi odporúča dať si na noc slúchadlá s hudbou.

Niekde tu žalostne plače dieťa. Už hodinu. Niekde inde, asi o poschodie vyššie si niekto užíva brutálny sex. Niekto zvracia v kúpeľni vo vedľajšej izbe.

Kúsok od vchodu si dvaja chalani pýtajú piko, starší holohlavý chlap chce najskôr peniaze. Z krčmy oproti počuť krik a nadávky. A o chvíľu spev. Cigánske rytmy znejú už hodinu.

Spod balkóna reve žena:“Tono, ty kokot, hoď mi tú občianku, bez nej mi to v záložni nedajú!!“Na chodbe ktosi zakopol o prázdne fľaše a tie sa s hrmotom kotúľajú dole schodmi. Asi boli ešte plné, lebo mužský hlas vulgárne komusi nadáva, aby ich chytro pozbieral. „Chytaj to do tej handry, ešte to vyžmýkame.“

V tomto hoteli sa rozliezajú po kútoch šváby, ploštice a boh. Práve jeho podoby, ktoré márne hľadám práve tu, na dne biedy, ma tak šialene bolia. Na stenách nie sú žiadne obrazy. Akoby tu aj farby vybledli, zostala len sivá a čierna, trochu špinavobielej a náznak zelenej. Všade sa povaľujú zabudnuté topánky. Škrpále špinavé a bezfarebné. Ani nepoznať, či sú pánske, či dámske. Večer mi pred vchodom takmer na hlavu dopadol malý počítač. Priletel z ktoréhosi poschodia a pristál rovno na tráve. O chvíľu dvere rozrazil mladý chalan, zdvihol počítač a keď zistil, že je rozbitý, hodil ho znovu o zem a zúrivo po ňom dupal. Vtom ma zbadal ako vyjavene naňho pozerám, v krásnych červených šatách s bielymi bodkami a ružou vo vlasoch. Akoby ho zrazu vymenili. Usmial sa a otvoril mi dvere, aby som mohla aj s taškami vojsť dnu.

Do výťahu ku mne pristúpil strašne opitý muž. Mal obutú iba jednu sandálu a z igelitky mu trčali rohlíky a fľaša. Chvíľu sa triafal na číslo poschodia, no potom spozornel, hlboko potiahol nosom. „Slečna, to vy tu voniate! Kam vás odveziem?“

„Na trojku, prosím.“

„Jak sa ľúbi.“

Kým som vystúpila, jemne sa uklonil, alebo len možno zapotácal a zaželal mi krásny večer.

V spoločnej kuchynke na chodbe džavotalo dieťa. Keď ma zbadalo, zarazene zostalo stáť. Akoby som prišla z iného sveta. Čupla som si a vtedy podišlo bližšie.

„Ako sa voláš?“

„Martinka. A budeme mať kašu.“

„To je super, kašu mám najradšej.“

„Aj ja, ale máme ju len niekedy, keď je mama doma.“

Vtom ju mamina ruka drsne stiahla naspäť do kuchynky.

„Neotravuj tetu, ešte ju zašpiníš.“

Trojročné dievčatko si udivene pozrelo na rúčky. „Ale veď nie som špinavá. Aha pozri, mám ich čisté.“ Šermovalo rukami mame pred nosom. „Si špinavá, tu sa človek hneď celý zašpiní.“

„Ale keď sa zašpiníme, môžeme sa umyť. Aj mydlom. Aj dezinfekciu si dáme dole na recepcii. Kto chce, nemusí byť špinavý.“

Malá odskackala a mne bolo jasné, že boh sa snaží, naozaj snaží. Asi by som sa mala presťahovať do iného hotela, no zostanem do nedele. Večer čo večer vnímam bolesť, márnosť a špinu. Je to tvrdá škola pre moje srdce. Najradšej by som tú malú Martinku uniesla do krajšieho sveta, no nejde to. Najradšej by som si vytrhla srdce aj so všetkými jeho pripojeniami na lásku a cit a zahodila ho strašne ďaleko, aby som ho viac nenašla. Načo mi je srdce, keď je bezmocné. Aj voči vlastnej láske, aj voči neláske sveta.

Ale nezahodím ho. Hoci bolí neznesiteľne, až si človek želá, aby puklo. Ono vie, pamätá si u koho poznalo rovnakú márnu bolesť, no aj rovnako silnú lásku. Spomenulo si a trochu sa upokojilo. Ak takto bolí srdce básnikov, ešte to nie je márne.