Fantómová bolesť boha. (2.časť)

15. augusta 2021, zuzanacascino, Nezaradené

Sú miesta kde sú všetci vtáci nemí.

Slnko tam svieti iba proti vôli.

Aj vzdušné zámky rastú na prízemí

a nadýchnutie v kostiach bolí.

Beznádej veľmi rada chodí v páre.

Unáša svetlo z nevyspatých očí.

Smrť všetko balzamuje v čiernej káve

a nik čas o kus šťastia nepretočí.

(MAREK SOPKO – IMPRESIE)

Akoby tam svet stíchol, lebo duše ľudí kričia o pomoc. Chudoba. V bohatom svete je chudoba obťažujúca. Akoby sme ju vytesnili niekam na jedno miesto, aby nás neobťažovala v spokojných životoch.

Dnes ráno som na chodbe hotela zakopla o topánky. Bývalo ich tam viac, v rôznych kôpkach. Teraz, v nedeľu ráno, boli upratané. Jedny čierne tenisky vedľa pracovných topánok olepených betónom. Jedny na život, druhé do práce. Akoby ma preniesli do sveta tvrdej driny, po ktorej sa po návrate do tejto ubytovne, prezuje človek do inej osoby a vyrazí do ulíc sa baviť. A možno len do obchodu pre rožky, paštiku a fľašku niečoho na lepší život. Kým som si obzerala tie topánky, štrngot príborov v spoločnej kuchynke na chodbe ustal.

Vyšiel z nej mladý muž. Holohlavý, trochu podsaditý, vpredu mu chýbalo pár zubov. Na tanieri si niesol párky s horčicou. Najskôr sa zarazil, prečo stojím nad jeho topánkami. No potom sa mu oči rozžiarili a široko sa usmial.

-Dobré ráno. Vy tady bydlíte?

-Práve dnes odchádzam.

-To je škoda. Ešte nikdy som nevidel ženu s kvetmi vo vlasoch. Aj na topánkach máte kvety. Taká krásna žena a tu.

Zarazil sa. Asi chvíľu vnímal ten kontrast a uvedomil si, na akom mieste sme. Potom mi rýchlo povedal.

– Budem mať peknú nedeľu, lebo som vás stretol. No nabudúce tu už radšej nebývajte, nie je to tu pre vás pekné.

A mne bolo smutno. Chvíľu vo mne vírila myšlienka, že sa tu ubytujem znovu aj v septembri. No keď som si spomenula na ťažobu, ktorá ma vždy v noci zavalila ako lepkavá, čierna smola pripútala v posteli a nedala mi dýchať, ako som bytostne precítila všetok ten žiaľ, márnosť, beznádej, hnev a bolesť, ktoré sa na tomto mieste hromadia v desiatkach osudoch ľudí z periférie spoločnosti, nemala som odvahu rezervovať si znovu miesto v tomto hoteli.

Keď som sa lúčila na recepcii, malý, asi trojročný chlapček ťahal mamu za ruku.

– Mamiii, poďme už domov.

Mama vyložila ešte pár drobných za cigarety na pult, preložila si sáčok s rožkami do druhej ruky, chytila chlapca a vošli do výťahu. Domov. Tu majú domov. Medzi špakmi od cigariet, čo sú všade. Popri fľašiach na medziposchodiach. V kuchynke, kde neviete, od čoho sú tie storočné škvrny. Medzi stenami bez farieb a obrazov.

Domov na mieste, kde vtáci ráno nespievajú. Vyrastú a prekvapene sa usmievajú, keď zbadajú ženu s kvetom vo vlasoch.

Aký domov vytvoria svojim deťom?

A ich deti zasa svojim?

Ťažko je vykročiť zo začarovaného kruhu. No niektorým sa to podarí. Poznám ich a majú môj hlboký obdiv.

Práve som sa vrátila domov do Trenčína. Privítal ma náš kocúr, vôňa ruží, modrá bránička s rybičkami, Golem, moje deti a manžel. Domov. Nie je to samozrejmosť, teraz to cítim viac ako inokedy.

Stretnutia.